Zváranie zabezpečuje kontinuitu kovov. Na jednej strane sú dva kovy spojené skrutkami alebo fyzickým pripevnením, čím vytvárajú silný kovový celok. Toto spojenie je však nespojité; niekedy, ak majú kovové povrchy oxidový izolačný film, nemusia byť ani vo fyzickom kontakte. Ďalšou nevýhodou mechanických spojení v porovnaní so zváraním je pokračujúca oxidácia na kontaktnom povrchu, čo vedie k zvýšeniu odolnosti. Okrem toho môžu vibrácie a iné mechanické otrasy uvoľniť spoj. Zváranie tieto problémy odstraňuje; zvárané časti sa navzájom nepohybujú, kontaktné plochy neoxidujú a je zachovaná spojitá vodivosť.
Zváranie je proces spájania kovových častí pomocou rôznych taviteľných zliatin (spájky). Teplota tavenia spájky je nižšia ako teplota zváraných materiálov, takže diely sa zvárajú bez tavenia prostredníctvom medzimolekulových väzieb na ich povrchoch.
Zváranie možno rozdeliť na mäkké spájkovanie a tvrdé spájkovanie. Teploty mäkkého spájkovania sú nižšie ako 450 stupňov a teploty tvrdého spájkovania sú vyššie ako 450 stupňov. Tvrdé spájkovanie sa bežne používa pre kovy, ako je striebro, zlato, oceľ a meď. Výsledné zvarové spoje sú oveľa pevnejšie ako mäkké spájkovanie, pričom pevnosť v šmyku je 20 až 30-krát väčšia. Obidva tieto spôsoby tepelného spájania zvyčajne používajú termín "zváranie", pretože v oboch prípadoch sa roztavená spájka naleje do úzkej medzery medzi dvoma čistými susednými pevnými kovovými povrchmi.
Existuje mnoho typov zváracích strojov vrátane jednobodových{0}}jednobodových{1}}funkcií, jednobodových{2}}dvojbodových{3}}funkcií a jednobodových{4}}viacbodových-funkcií (tieto stroje majú tiež iba jednu zváraciu hlavu, ale môžu vykonávať zváranie v akomkoľvek uhle od 90 stupňov do 180 stupňov výmenou polohovacej dosky). Existujú tiež dvoj-bodové, troj{10}}bodové, štvor{11}}a dokonca šesť{12}}bodové zváračky, ako aj rohové zváračky. Rôzne typy zváracích strojov ponúkajú rôzne možnosti zvárania a majú rôznu účinnosť.
